Jdi na obsah Jdi na menu

znak Tau

 

 sv.-frantisek_znaktau.gif

 

František z Assisi a znak TAU

Angelo Clareno v spise Expositio regulae fratrum minorum (1321-1323) potvrdzuje, že pápež Inocent III. Na IV. Lateránskom koncile (1215) v Ríme oznámil potvrdenie Františkovej Reguly. Z Kroniky XXIV generálov vieme, že František bol prítomný na koncile a stretol sa tam aj s Dominikom. Aj keď Františkova prítomnosť na koncile bola neraz spochybňovaná, dnes už môžeme s istotou povedať, že tvrdenie uvedenej Kroniky je plne vierohodné.

Už spomenutý pápežov úvodný koncilový príhovor Františka hlboko zasiahol a mal silný vplyv na celú jeho duchovnosť. V nej mala výrazné miesto ku krížu. František prijal a používal znak Tau a jeho symboliku práve v kontexte lásky ku krížu a v spojení s posolstvom kríža.

Prvý Františkov životopisec Tomáš z Celana v Knihe zázrakov (Liber miraculorum) píše:

„Veľmi drahé, nad všetky ostatné písmená drahšie im (Františkovi a jeho spoločníkom -pozn.) bolo písmeno Tau; týmto písmenom blažený Otec označoval svoje listy; ním všade pomaľoval steny ciel“.

Tieto vety nám pripomínajú nielen Ezechielov text, ale aj príkaz z Knihy Exodus pomazať krvou baránka veraje a vrchný prah dverí na znak záchrany. Pre kresťanov veľkonočného baránka predobrazom Kristovej krvi vyliatej na kríži. V tomto kontexte je zrejmé, čo inšpirovalo Františka k označovaniu obydlí bratov T (Tau).

Skutočnosť, ktorú spomína Celano, bola potvrdená pri reštauračných prácach v kaplnke sv. Magdalény vo Fonte Colombo, kde pod vápenatým náterom objavili znak Tau červenej farby. Bol tak objavený autentický znak pochádzajúci od Františeka, ktorý zrejme kvôli uchovaniu v 15. storočí zatreli vápnom.


Františkova inšpirovanosť Ezechielovým textom a pápežovým komentátorom na tento text je pomerne známa. Omnoho menej je už známe, že rovnako hlboké stopy a inšpirácie v ňom zanechalo stretnutie s hospitálskou rehoľou antonitov v Ríme roku 1209 alebo 1210. teda ešte pred Lateránskym koncilom.

Skôr než budeme pokračovať týmto Františkovým zážitkom, pripomeňme si udalosť, ktorá sa stala v počiatkoch jeho vnútornej premeny:

„Jedného dňa, keď si vyšiel za Assisi na konci na prechádzku, stretol malomocného. Aj keď k nemu cítil veľký hnus a odpor, zoskočil z koňa (…) ponáhľal sa k malomocnému, objal ho a pobozkal. Keď malomocný natiahol ruku, aby prijal almužnu, vložil do nej peniaze a znova pobozkal.“

Tento zážitok v ňom vzbudil v ňom solidaritu s malomocnými, ktorých potom navštevoval, staral sa o nich a dával im almužny. Zmienku o tom nachádzame napríklad v zbierke príbehov zo života sv. Františka a jeho spoločníkov s názvom Kvietky (Fioretti) od neznámeho toskánskeho autora:

„Nielenže rád preto slúžil malomocným, ale okrem toho nariadil, aby bratia jeho rádu, keď chodili a zostávali vo svete, slúžili z lásky ku Kristovi malomocným, veď on si zvolil byť za nás považovaný za malomocného.“

V inom spise nachádzame potvrdenie tejto skutočnosti:

„Preto na počiatku rádu rozkázal bratom, aby slúžili malomocným; tak položil základ pokory. Do rádu prichádzali vznešení aj prostí. Hneď na začiatku im bolo oznámené, že majú pokorne ošetrovať malomocných a bývať v ich domoch...“

Jedným z dôležitých výrazov je tu „v ich domoch“ alebo na inom mieste toho istého spisu, útulok malomocných“. V Assisi leprozórium spravovali krížoví rytieri. Treba však poznamenať, že v tom čase pod malomocenstvom rozumeli aj rôzne vážnejšie kožné ochorenia a infekcie. Keďže František so svojimi nasledovníkmi navštevoval chorých a trpiacich v tomto útulku, je celkom pochopiteľné, že spolu s bratmi šiel v roku 1209 alebo 12010 do Ríma, aby pápežovi Inocentovi III. predložil tzv. Pravidlá života (Popositum vitae), prvý spontánny súhrn inšpirácií a myšlienok o spôsobe života bratov, navštívil tam aj nemocnicu sv. Antona Pustovníka, ktorá sa nachádzala neďaleko Lateránu, pápežovho sídla, medzi Klaudiovým akvaduktom a kostolom sv. Petra a Marcelína. Túto nemocnicu spravovali už spomínaní hospitálski bratia sv. Antonína Pustovníka. Vo Františkovi sa posilnilo presvedčenie a rozhodnutie slúžiť chorým a trpiacim, čo svojím bratom stále zdôrazňoval. V chorých a trpiacich videli trpiaceho Krista. Tak sa potom aj pre Františeka stal znak Tau popri symbolike aj symbolom milosrdenstva a služby.

V Celanovom spise Liber miraculorum čítame aj príbeh muža z mestečka Gori v Ostijskej diecéze, ktorý mal na nohe veľmi bolestivú ranu a nemohol chodiť, až bol z toho celkom zúfalý. Keďže lekári mu nevedeli pomôcť, raz v noci sa začal prihovárať Františkovi, akoby ho videlpred sebou. Podľa Celana sa František ešte s jedným bratom zjavil tomuto mužovi a povedal, že prišiel na volanie tohto muža a že prináša pomoc. Celano ďalej píše: „Tej nohy sa dotkol malou palicou, ktorá mala podobu Tau. Nádor praskol, zdravie sa vrátilo, ale na onom mieste dodnes vidieť znamenie Tau. Týmto znamením totiž František potvrdzoval svoje dopisy, kedykoľvek musel niekomu písať.“

Nechajme bokom dohady o hodnovernosti takýchto a podobných zázračných udalostí, bez ktorých si stredoveká literatúra nevedela predstaviť životopisy svätcov, a všimnite si úlohu, ktorá tu zohráva znak Tau (popri tom, že text pripomína používanie tohto znaku ako Františkovho podpisu): stáva sa prostriedkom aj symbolom uzdravenia človeka, ktorý sa s dôverou obrátil na nositeľa tohto znaku.

Bonaventúra v Legende minor (1260 – 1262) opisuje ďalší mimoriadny jav spojený so znakom Tau. O bratovi Pacifikovi píše, že ešte predtým, ako sa stal prvým provinciálom francúzskej provincie, zvláštnou milosťou videl na Františkovom čele veľké Tau planúť v rôznych farbách. Toto Tau dodávalo jeho tvári podivuhodnú krásu.“ Bonaventúra sa tu opiera o Celena, ktorý píše, že Pacifik „niekoľkokrát videl, čo iným zostalo zahalené: na čele blaženého Františka videl veľké písmeno Tau, krásne ako dúha, uprostred farebných kruhov“. A Bonaventúra ďalej pokračuje:

„Toto znamenie totiž Boží muž veľmi ctil a miloval. Vo svojich povzbudeniach ho veľmi odporúčal; keď raz vo svojej dobrote vlastnoručne napísal krátky list, podpísal ho týmto znamením. Celá jeho túžba sa podľa slov proroka niesla k tomu, aby čelo trpiacich a smutných poznačil písmenom Tau – že sa totiž opravdivo obrátili Kristovi.“

Máme však okrem životopisov aj nejaké skutočnosti, že František mal skutočne takýto vzťah k znaku Tau a používal ho aj ako svoj podpis?

Najznámejším dokladom tejto skutočnosti je dodnes zachovaný 14 cm vysoký a 10 cm široký pergamen s textom požehnania bratovi Leovi a znakom Tau

„Nech ťa žehná Pán a nech ťa chráni, nech ti ukáže

svoju tvár a nech ti je milostivý. Nech obráti svoju tvár

k tebe a daruje ti pokoj.

Pán nech ťa žehná, brat Leo.“

 

per.jpg

 

František na tento pergamen pod text áronovského požehnania (porov. Num 6, 24 – 27) nakreslil veľký znak Tau, ktorého zvislé rameno pretína meno Leo medzi písmenami e – o. Písmo požehnania je písané čiernym atramentom. Brat Leo, ktorý tento pergamen nosil stále pri sebe až do svojej smrti 14. novembra 1271, napísal naň menšími písmenami dve poznámky: „Blažený František vlastnou rukou napísal toto požehnanie mne, bratovi Leovi“ a „Podobne vlastnou rukou nakreslil znak Tau s hlavou.“ Tieto poznámky sú písané červeným atramentom.

Čo však znamená Leova poznámka „s hlavou“? Na pergamene je znak T zasadený do pomerne ťažko identifikovateľnej kresby, ktorú Leo nazval „hlavou“. Niektorí v tejto kresbe videli koene stromu, kvet, vrch La Verna, Golgotu, symbolickú mapu Svätej zeme alebo symbol samotného adresáta požehnania, brata Lea.

Tomáš z Celana uvádza, že toto požehnanie napísal František na vrchu La Verna svojmu spoločníkovi, ktorý prežíval silné duchovné pokušenia. Keď mu František odovzdal pergamen aj s požehnaním, povedal tomuto bratovi, aby pergamen starostlivo uschoval. František bol s Leom na vrchu La Verna v septembri 1224.

Na vrchnej časti pergamenu je nápis, ktorý hovorí o Františkovom štyridsaťdennom pôste (od Nanebovzatia Panny Márie) na vrchu La Verna a zároveň upozorňuje, že na druhej strane pergamenu je ďalší text, ktorý František vlastnoručne napísal:

„Blahoslavený František dva roky pred svojou smrťou, od sviatku Nanebovzatia Panny Márie až do sviatku sv. Michala v septembri, konal štyridsaťdenný pôst na vrchu La Verna na česť blahoslavenej Panny Márie, Matky Božej, a blahoslaveného Michala archanjela a vzniesla sa nad ním Pánova ruka: videl serafína a na tele sa mu zjavili podoby Kristových rán. (V tom čase) zložil tieto chvály napísané na druhej strane tohto listu a napísal ich vlastnou rukou, a tak vzdával vďaku Pánovi za udelené dobrodenia.“

Text, ktorý sa podľa Lea nachádza na druhej strane pergamenu, sú Františkove „Chvály Najvyššieho Boha“.

Autentickosť tohto pergamenu a požehnania bola nikoľkokrát spochybňovaná, no výskum dokumentu a kritická analýza potvrdili, že spadá do čias Františka z Assisi (napr.prof Waterbach, prof. Seeliger) a že je autentický. Už pápež Benedikt XIV. Vo svojom pojednaní o porcinkulových odpustkoch obhajoval pravosť tohto dokumentu.

Pergamen sa nachádza v Bazilike sv. Františeka v Asissi . Je uložený v striebornom relikviári zo 17. storočia a je upevnený na striebornej doštičke, preto uvedené „Chvály“ nevidieť. Text je však už vo veľmizlom stave a nebolo by ho možné dešifrovať bez jestvúcich starých opisov. Zmienka o tejto relikvii sa nachádza už v zozname relikvii tejto baziliky z roku 1348.

V kontexte Františkovho vzťahu k znak Tau si môžeme položiť otázky: Aké bolo Františkovo sebachápanie vo svetle Ezechielovho textu o mužovi s pisárskym náčiním a textu Knihy zjavenia o anjelovi šiestej pečate?

Považoval sa za duchovne označeného znakom Tau alebo za posla, ktorého úlohou je takto označiť čelá verných Božích služobníkov? Alebo chápal samotného seba v oboch pozíciách?

Kniha zjavenia používa výraz Boží služobníci, ktorý preberá aj František a v jeho Napomenutiach ho nachádzame viac ako dvadsaťkrát. Zároveň vieme, že po dileme, či sa má venovať len kontemplatívnemu život alebo má kázať, František zo všetkých síl ohlasoval pokánie. Všetko, čo sme uviedli o Františkovi a o jeho vzťahu k znak Tau spolu s týmito skutočnosťami svedčí o tom, že sa považoval za symbolicky označeného znakom Tau a zároveň sa cítil aj povolaný duchovne označiť Božích služobníkov týmto znakom. Cítil sa kajúcnikom a zároveň povolaným ohlasovať pokánie.



Františkánska tradícia znaku TAU

Anton Paduánsky v kázni o Dobrom pastierovi hovorí, že Ježiš ako Dobrý pastier pozná svoje ovce, pretože ony sú označené jeho znakom, a tým znakom je Tau. Anton ďalej hovorí o tom, že Otec prikazuje Ježišovi, aby označil tých, čo činia pokánie, znakom Tau ako znakom kríža. Táto významná osobnosť františkánskeho rádu síce neobohacuje symboliku Tau novým pohľadom, no prekvapivo a nezvyčajne ho včleňuje do výpovede uvedeného podobenstva.

Z 13. storočia pochádza dieloznámeho františkána Sacrum commercium Sancti Francisci cum Domina Paupertate (Posvätná zmluva sv. Františka s Pani chudobou). Je to dielo, ktoréako prvé podáva teológiu prvotnej františkánskej chudoby a v jej kontexte zároveň odkrýva myslenie prvej františkánskej generácie, myslenie tých bratov, ktorí žili s Františkom. Toto predscholastické dielo vyniká biblicko-patristickým myslením, ktoré bolo charakteristické aj pre Františka. V časti, v ktorej František a jeho spoločníci chvália chudobu a prihovárajú sa k nej, čítame:

„A na samom kríži, keď už jeho (Kristovo – pozn.) telo bolo obnažené, keď roztvoril náruč a jeho ruky a nohy boli prebodnuté, trpela si s ním (…). Nakoniec, keď vstúpil na nebesia, zanechal ti pečať nebeského kráľovstva na označenie vyvolených, aby každý, kto túži po večnom kráľovstve, prišiel k tebe, vyprosil si od teba a skrze teba vstúpil dovnútra. Lebo kto nie je označený tvojim znamením, nemôže vojsť do kráľovstva (porov. Zj 7, 3-8).

Preto, Pani, maj s nami zľutovanie a označ nás znamením svojej spásy!“

Na inom mieste tohto popisu Pani chudoba hovorí, že v prvotných kresťanských časoch „denne tisícov boli označované znamením najvyššieho Kráľa (porov. Zjv 7, 3-8)“.

Aj keď sa v citovanom texte výslovne neuvádza, že pečaťou a znamením Tau, môžeme celkom

oprávnene povedať, že pod znamením tu má autor na mysli to isté znamenie Tau, ktoré sa na základe Ezechiela (Ez 9) predkladá v 7. kapitole Knihy zjavenia. Znamenie je tu znamením voľby Boha a príslušnosti k nemu. To však znamená, že počiatočná františkánska tradícia obohatila symboliku Tau o ďalší rozmer (a povedzme, že v tomto špecificky františkánsko-biblickom premostení veľmi originálny: Tau je symbolom (znamením) chudoby vo vernom nasledovaní Krista.

Pre trináste storočie bolo charakteristické eschatologické myslenie. Podľa mnohých bol František človekom nových čias. V druhej polovici 13. storočia Bonaventúra v úvode Legendy maior o Františkovi píše, že „sa právom tvrdí, že je označený pravdivým proroctvom aj druhého Ženíchovho priateľa, apoštola a evanjelistu Jána, v podobe anjela vystupujúceho od východu slnka, ktorý má znamenie živého Boha“. Z tejto formulácie je zrejmé, že František už v čase písania tohto životopisu (1260-1262) bol pripodobňovaný anjelovi s pečaťou živého Boha z Knihy zjavenia. Bonaventúra cituje z tohto novozákonného spisu: „A videl som vystupovať od východu slnka iného anjela, ktorý mal pečať živého Boha“ (Zjv 7, 2a). Aj keď Bonaventúra cituje len časť vety, my si pripomeňme jej pokračovanie: „a mohutným hlasom zvolal na štyroch anjelov, ktorí dostali moc škodiť zemi a moru: „Neškoďte zemi ani moru, ani stromom, kým neoznačíme na čele služobníkov nášho Boha!“ (Zjv 7, 2b-3). Ako sme už uviedli pri biblickej tradícii znaku Tau, môžeme si byť istí, že autor Knihy zjavenia pod týmto znakom na čele myslí znak Tau. Bonaventúra za biblickým citátom dodáva, že „v tomto Božom poslovi vidíme pevnou vierou Božieho sluhu Františka.“ Ďalej pripomína Františkovo poslanie, ktoré pripodobňuje poslaniu muža z Ezechielovho videnia- poslanie znakom Tau označiť čelá mužov, ktorí kvília a trápia sa premnohé ohavnosti, čo sa v meste páchajú (porov. Ez 9, 5-4). Ako sme už uviedli, v prorockej knihe sú potom títo kajúcnici pri Božom treste zachránení (porov. Ez 9, 5-6).

Podĺa týchto pripodobnení a obrazov môžeme Františka vnímať v troch pozíciách: František ako kajúcnik, ako ohlasovateľ spásy (Ezechielov anjel) a napokon ako milosrdný záchranca tých, ktorí prijali Boha do svojho srdca a života (anjel šiestej pečate v Knihe zjavenia). Kým Bonaventúra sa snažil o vyváženosť jednotlivých pohľadov, v tradícii vzniknutej už v jeho časoch neraz nachádzame rozpracovanie týchto troch pozícií či vnímaní samostatne a oddelene. Treba však poznamenať, že aj keď všetky tri pripodobnenia môžu byť oprávnené, predsa len Františkovmu dynamickému vzťahu ku Kristovi najviac odpovedá obraz Františka ako kajúcnika, čo je aj v samotnej františkánskej tradícii najčastejším obrazom svätca. Pripodobnenie k apokaliptickému anjelovi šieste pečate, rozšírené – ako sme doložili vyššie – už v časoch Bonaventúru, posúva Františka, jeho poslanie a posolstvo do eschatologickej perspektívy. Tento obraz je v neskoršej tradícii menej rozvinutý a navyše zoslabuje kajúcny rozmer svätcovho života, ktorý však bol pre neho nesmierne dôležitý.

Z rokov 1282-1283 pochádza aj ďalší anonymný spis Meditatio pauperis in solitudine (Úvaha chudobného v samote). Dielo je rozdelené na tri časti. V prvej časti autor pripomína, že Kristus preukázal svoju odovzdanosť a chudobu v najplnšej miere na kríži. Aj tento spis upozorňuje na to, že tau, posledné písmeno naplnenie.“ Keďže chudoba je tu v úzkom vzťahu so zavŕšením, dokonaním na kríži, aj znamenie Tau sa stáva znamením, dokonaním na kríži, aj znamenie Tau sa stáva znamením tohto spojenia chudoby a kríža, teda už nielen chudoby v nasledovaní Krista „na ceste“, ale chudoby v tej zavŕšení či naplnení na kríži, t. j. chudoby v jej najvyššej forme. Františkánska tradícia tak obohacuje symboliku znaku Tau opäť dlhším prvkom – Tau ako znamenie spojenia chudoby a kríža.

V druhej časti podáva komentár k apokalyptickému textu o anjelovi s pečaťou živého Bo, ktorý označuje čelá služobníkov (porov. Zjv 7, 2-3). V tomto komentári apokalyptického anjela stotožňuje s Františkom.

Neskôr Angelo Clareno ( 1337) v anjelovi šiestej pečate vidí poslanie celého rádu. S touto myšlienkou sa stotožňujú aj Francois de Meyronnes (1327) a Jean de Roquetallade (1310 – 1366).

V anjelovi šiestej pečate vidí Františka aj Uberno di Casale (1259 – 1325). V diele Strom Ježišovho ukrižovaného života rozdeľuje dejiny Cirkvi na sedem období. Šiestu z nich začína František ako anjel šiestej pečate a spolu s Dominikom obnovovateľ evanjeliového života v Cirkvi. Je to obdobie prehry Antikrista, po ktorej bude nasledovať stav pokoja na zemi. Ubertino di Casale v tomto diele pripomína aj Bonaventúrove slová stotožňujúce Františka s apokalyptickým anjelom šiestej pečate:

„A ja som od slávneho učiteľa tohto rádu počul, že brat Bonaventúra, vtedy generálny minister a slávny učiteľ, na kapitule v Paríži s istotou vyhlásil: Blažený František bol anjelom šiestej pečate a evanjelista Ján hovoril o ňom, o jeho forme života a jeho rádu, keď písal tie slová, videl Františka a skupinu jeho synov, dokonalých nasledovníkov Krista, na stránkach knihy po otvorení šiestej pečate. A ten istý brat Bonaventúra vtedy s veľkým nadšením – ako mi povedala dôveryhodná osoba – povedal, že si tým je celkom istý aj preto, že iné dôveryhodné osoby o tom dostali zvláštne zjavenie.“

Ubertino di Casale ďalej potvrdzuje, že aj podľa vynikajúceho kazateľa a v rokoch 1247 – 1257 generálneho ministra rádu Jána z Parmy epocha anjela šiestej pečate začína Františkom a jeho rádom.

Neskôr podobne Bernardín Sienský (1444) sa vyjadruje, že v apokalyptickom anjelovi s pečaťou živého Boha treba vidieť Františka z Assisi. V jednej z pôstnych kázní so súborným názvom Večné evanjelium pod vplyvom Joachima da Fiore aj Bonaventúra jednoznačne tvrdí: „Je isté, že sv. Ján v Apokalypse mal na mysli sv. Františka.“ Tento výklad preberá aj Gianbattista Lucarelli z Pisaura (1540 – 1604), ktorý dlhý čas pôsobil ako misionár na Kanárskych ostrovoch, v Mexiku, Indii, Filipínach a v Číne. V roku 1585 v Taliansku založil tri kláštory, v ktorých sa bratia pripravovali na misie na Ďaleký východ. V spise, v ktorom opisuje svoje misijné cesty, píše, že znak Tau ochránil pri exode z Egypta 12 000 Hebrejov z každého kmeňa. Spája tu historickú skutočnosť úteku z Egypta so symbolickým číslom zo siedmej kapitoly Knihy zjavenia. Zároveň tvrdí tiež, že deň posledného súdu bude dňom víťazstva znaku Tau, pretože tí, ktorí nosia tento znak vo svojich srdciach, dosiahnu spásu. Večnou smrťou budú podľa neho potrestaní tí, ktorí tento znak nenosili vo svojom srdci, ani si ho nevážili.

Stotožnenie apokalyptického anjela šiestej pečate s Františkom z Assisi preberajú napríklad aj Robert Caracciolo z Lecce (1495) či známy kronikár Lucas Wadding ( 1657).


Slovo na záver

Všetko to, čo sme uviedli o Františkovom vzťahu k znaku Tau a o františkánskej tradícii, svedčí o tom, že tento znak nechce a nemôže byť len dekoratívnym prvkom, ale vyjadruje voľbu spirituality a cez ňu volá k autentickému svedectvu života živeného „duchovnosťou“ Tau. Tento znak nás cez svoju symboliku pozýva objaviť skutočné pramene františkánskej duchovnosti a skúsenosti a objaviť široký kontext toho, čoho je výrazom: obrátenia, chudoby, kajúcnosti, pokory, milosrdnej služby, solidarity, spásy skrze Kristov kríž.

Tento znak je v súčastnosti obľúbeným a rozšíreným symbolom príklonu k františkánskej spiritualite a jej voľby. Treba však povedať, - a táto štúdia to azda aspoň čiastočne ukázala, - že ak vezmeme do úvahy celkový dejinný kontext symboliky tohto znaku a jeho prítomnosť v duchovných dejinách už od pradávnych čias, potom je zrejmé, že prekračuje rámec výlučnej symboliky jednej konkrétnej spirituality (rámec, do ktorého dejinne vyústil) a je univerzálnym biblickým a kresťanským symbolom duchovného smerovania...

(Ján K. Balázs znak TAU)

 

 

znaktau1.gif